Sloboda prišla v máji
7. 5. 2020
8. máj
Svetový deň chôdze od roku 2003, Deň Červeného kríža od roku 1948, Deň víťazstva nad fašizmom.
Dňa 8. mája 2020 si svet pripomína ukončenie druhej svetovej vojny, 75. výročie víťazstva nad fašizmom a nacizmom. Tí šťastnejší, preživší, ako z frontu, tak i z koncentračných táborov, mali šťastie vrátiť k svojim rodinám a boli aj z obce Priepasné.
Sloboda prišla v máji
Po skončení vojny sa postupne vracali muži domov. Poslední boli tí, ktorí padli po potlačení Slovenského národného povstania do zajatia a Nemci ich väznili v koncentračných táboroch. Boli medzi nimi aj obyvatelia Priepasného, ktorých osudy si chceme pripomenúť tak, ako ich vyrozprávali autorke knihy Silvie Konečnej, Priepasné jeho ľudia spomínajú. 
Ján Cigánek sa narodil v roku 1909 v osade u Zubákov. Vojenskú službu absolvoval v rokoch 1931- 33. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zapojil do bojov za oslobodenie. Po potlačení povstania bojoval spolu so svojimi druhmi v okolí Strečna. Pri Dubnej Skale sa stretol so svojim krajanom Rudolfom Valihorom. Ten ho volal, aby s ním odišiel domov, Ján sa ale rozhodol zostať spolu so spolubojovníkmi. Medzi nimi bol aj Sládeček z Polianky. Krátko nato ich Nemci zajali. Po presunoch bol spolu s ďalšími transportovaný do Nemecka do tábora Ludwigsfeld.
Prežil kruté podmienky koncentračného tábora a po oslobodení sa vrátil domov spolu so Štefanom Čúvalom, s ktorým boli spolu v tábore. Keď išiel do rodného kraja, stavil v Končinách u krstných Jánošovych. Bolo to na ceste z Brezovej domov, do Zubákov. Vrátil sa domov očakávaný rodinou. Keď sa rozchýrilo, že sa vrátil, všetci susedia ho prišli privítať.
Štefan Čúvala sa narodil v roku 1911 v osade U Čúvalov. Do zajatia sa dostal ako vojak Slovenskej armády. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, so svojimi bojovými druhmi prešiel k partizánom. Po potlačení povstania, keď dostali rozkaz k rozchodu, vojaci likvidovali delá, aby znemožnili ich použitie nepriateľom. Pri prechode horami sa dostal do zajatia a skončil v koncentračnom tábore v Ludwigsfelde. V tábore bol spolu s Jánom Cigánkom.
Ako spomínal, v tábore najskôr umierali pevní a silní chlapi. Jedlo, ktoré dostávali, ťažká práca a zima ich položila. Tábor bol oslobodený 1. mája 1945 a zakrátko ich prepravili na Slovensko. Z Bratislavy šiel domov na nákladnom aute, ale najmä pešo.
Keď prišiel, mama práve vyťahovala sliepku z hrnca. Po zvítaní si sadol k sliepke a zjedol všetko, len beháky nechal, tak bol hladný. ,,Ked som chcel prežit, jedol som, čo nám dali. Aj surové zemiaky som jedol, repu alebo mrkvu. Ked moja varí polievku, poviem jej, aby mrkvu z hrnca vyhodela, najedol som sa jej tam bárs kolko.“
Keď boli po vojne oceňovaní bojovníci proti fašizmu, vojaci, ale aj tí, čo pomáhali a zásobovali partizánov, jemu sa ocenenia nedostalo. Bolo treba získať podpis veliteľa alebo spolubojovníka. Ako sám hovoril: ,, Za kým mám íst, ked veliteľ pádel jako prvý. Zachráneli sme sa len ja a Jano Cigánek od Zubákov.“
Štefan Osuský sa narodil v roku 1916. Do vojnového víru sa dostal ako vojak Slovenskej armády. Po prvý raz ho Nemci zajali po vypuknutí Slovenského národného povstania. V tom čase bola jeho jednotka na Dukle. Nemci tam opevňovali priestor proti postupu Červenej armády. Slovenskí vojaci im pri tom mali pomáhať. Práve išiel s ďalšími vojakmi do Bardejova doviesť seno pre kone, keď ich na spiatočnej ceste zajali nemeckí vojaci. Najskôr nevedeli, čo sa deje.
Zajatcov odviezli do Bardejova a umiestnili ich v jednej zo škôl. V nestráženej chvíli vyskočil spolu s ďalšími vojakmi z okna a utekali k svojej jednotke do Krajnej Poľany. Tam však už vojaci neboli a domáci obyvatelia im povedali, že odišli do hôr. Neváhali a vybrali sa do hôr aj oni. Podarilo sa im spojiť s časťou jednotky a spolu odišli do Brezna do kasární. Tam sa už formovala povstalecká jednotka, ktorá sa zapojila do bojov. Zakrátko Nemci bombardovali kasárne a vojaci urýchlene odišli do hôr.
Druhý raz padol do nemeckého zajatia v priestore Prašivá Ďumbier v októbri 1944. Vtedy spali v kosodrevine a Nemci ich tam našli. Boli prezradení, lebo vojaci išli naisto. Podozrievali človeka, o ktorom išli chýry, že sa neštítil kolaborovať, napriek tomu, že ho viazal sľub mlčanlivosti. Všetkých zavliekli do koncentračného tábora v Nemecku. Tábor oslobodila americká armáda v máji roku 1945.
Všetci väzni boli po prežitých hrôzach veľmi zúbožení a vychudnutí, ale šťastní, že sú nažive. Štefan Osuský, vážil po oslobodení tábora tridsaťpäť kíl. Oslobodených slovenských väzňov prebrala ruská strana. Po krátkom čase nastal strastiplný návrat domov. Dostali preukaz Československého repatriačného úradu, ktorým sa mali hlásiť na úrade. V záujme bezpečného návratu domov ,,pečlive“ uschovať. Stálo v texte. Na Slovensku boli dopravený do Bratislavy do karantény a potom už ho čakala vytúžená cesta domov. Domov prišiel v júli.
Následky krutého zaobchádzania mu nedovolili žiť plnohodnotný život. Neustále trpel krutými bolesťami, ktoré ničili jeho, ale sužovali aj celú rodinu, ktorá mu nemohla pomôcť.
Pavol Marko sa narodil v roku 1919 v osade U Jurčatov ako jedno zo šiestich detí Kataríne Markovej rodenej Jandovej a Martinovi Markovi. Po skončení školy ho dali rodičia vyučiť za obuvníka. Keď vypukla druhá svetová vojna, bol práve narukovaný. Po vzniku povstania sa ako vojak zapojil do bojov ozbrojeného povstania ako príslušník 1.československej armády na Slovensku.
Bojoval so svojimi druhmi v oblasti Čremošná, Staré Hory a Horná Štubňa. Po potlačení povstania bol Nemcami zajatý v okolí Prašivej a odvlečený do Nemecka. Po oslobodení zajateckého tábora sa stretol v meste Gere so svojimi krajanmi Jánom Hrajnohom a Martinom Potúčkom.
Pavel Marko opísal priebeh udalostí, tesne pred vypuknutím povstania, ako aj strasti, ktoré prežil. Chýba však prvá strana rukopisu, kde opisuje svoju situáciu v armáde pred vypuknutím povstania.
...,, Vybrali ma ako doplnok do úseku náhradnej obsluhy ako poľného opravára obuvi na Čremošné-Staré Hory. V septembri pri útoku som tam padol do zajatia. Mojim šťastím bolo, že nemali priestor na zavretie a tak ma dali do chlieva, kde boli prežraté mostice ktoré som odstránil a pod tieto mostiny som sa na kolenách asi 100 m dostal na voľné miesto. Ak toto nevyužijem, uvažoval, ráno by nasledoval výsluch, po ňom vykopať si jamu a nad ňou guľka do tyla.
V tú ,,šťastnú“ noc po úteku zo zajatia som našiel veliteľa aj časť obsluhy. Vydali sme sa do Harmanca a do Brezna. Tu sme dostali delostrelecký výcvik k 15 mm húfniciam z 1.svetovej vojny a šli sme na Heľpu odkiaľ sme útočili na Telgárt. Po hlásení, že nám od Muráňa hrozí obchvat dostali sme rozkaz ustúpiť do Brezna a odtiaľ do Podbrezovej- Lopeja. A odtiaľ do Dubovej, kde nám dôstojníci povedali, že na vlastnú päsť môžeme ísť kde chceme.
Tak sme potiahli delá a zamierili na fabriku v Podbrezovej. Ale čo boli medzi nami chlapi, ktorí si tam zarábali na chleba nás prehovorili, aby sme im neničili živiteľku. Tak sme sa vydali na Prašivú, Kozí Chrbát a Ďumbier. Chceli sme sa vydať na Východ, ale vyhladnutí a premoknutí sme zistili, že všetko je obsadené.
Vrátili sme sa na Staré Hory, ale aj tam bolo všetko obsadené nepriateľom. Tak sme išli do Liptovskej Lužnej a Liptovskej osady, kde nás prichýlil jeden mnohodetný chudobný človek. Ja som mu dal peniaze a požiadal som ho, aby išiel kúpiť pre nás i pre svoju rodinu stravu. Vrátil sa však skormútený a naprázdno. Ťažko mi prezradil, že starosta v Korytnici dal vyhlásiť, že kto prechováva vojakov a partizánov, bude jeho celá rodina vystrieľaná.
To sme pravdaže nechceli dopustiť a tak sme sa vydali na Prašivú. Cestou sme sa dostali do krížovej paľby a na výzvu Hände hoch sme nemohli reagovať inak ,mali sme len po jednom náboji, len čakať čo bude. Zajali nás a zatvorili do školy v Liptovskej osade. Keď nás bola asi stovka, premiestnili nás do Korytnice do kostola.
Tu boli medzi nás nasadení špióni v slovenských gardistických uniformách. Hneď sa dozvedeli ktorí sme od armády a ktorí od partizánov. Keď zistili kto bol Žid, partizán, alebo cudzej národnosti dali ich nastúpiť. Odvliekli ich na kraj hory, kde si museli vykopať jamu a tam ich postrieľali.
Ja som mal v batohu pripravený civil pre prípad úteku. Ale ešte v Ružomberku nám robili prehliadku a civilné obleky sme museli zahodiť. Nasledoval transport do vagónov a cesta plná strastí smer Bratislava. Mali sme ísť do Rakúska, ale partizáni vyhodili jeden z mostov a tak sme v Leopoldove čakali. Tam každý túžobne, keď nás pustili na stranu (potrebu)hľadal niekoho známeho. Ktorí mali civil so šťastím utiekli. Z nášho vagóna chýbalo tridsať mužov. Po výzve strážnika nás transportovali smerom na Žilinu až do Čadce, kde sme dostali od Červeného kríža obživu.
Pred Vianocami transportom dostali do Lasdorfu a odtiaľ vo veľkých mrazoch cez Bremen do Bad Lulca okr. Weimar. Tu sme robili otrockú prácu v kameňolome na konských povozoch. Pri každom premiestnení nás dávali na odšivenie, kde sme sa museli celkom vyzliecť ísť do pary a potom 2 hodiny čakať prikrytí len dekou aj na 20 stupňovom mraze.
V roku 1945 keď sme išli na robotu, všimol som si na kope nahádzané kosti po ktorých lozili potkany a vyhladovaný som si dovolil zo tri zobrať. Zbadal ma esesák a zozadu ma silno udrel pažbou po krku. Prebral som sa až v juhoslovanskom lazarete.
Pri strave jeden chlieb na 24 mužov a na ten istý počet 2 kúsky margarínu po 10 dkg, som z 84 kíl padol na 48 kg. Všetci sme boli pripravení do Mauthausenu na poslednú cestu. Zachránila nás len rýchla defenzíva a postup oslobodzovacích jednotiek. Dňa 12.mája nás Američania oslobodili. Pod vedením pl. Čániho sme boli dopravení z Plzne do Bratislavy. A odtiaľ 6.júna 1945 po karanténe sme boli prepustení mimo činnú vojenskú službu.
Zdravotne som sa necítil dobre, po tvári sa mi vyhadzovali tvrdé vredy a bolela ma hlava. Spomienka na úder esesáka. Mal som nervovú chorobu a tak všetky usporené peniaze išli na lieky a lekárov. Praskala mi koža na tvária tak som išiel v roku 1957 vtedy už 80 ročnému lekárovi do Piešťan, ktorý keď ma vypočul, hlavne pobyt v tábore, mi predpísal lieky, ktoré mi pomohli.“
Pri príležitosti 30.výročia SNP mu bola udelená Pamätná medaila a pri príležitosti 55.výročia SNP mu bol udelený Pamätný list. Ocenený bol aj organizáciou Zväzu protifašistických bojovníkov.
Martin Potúček sa narodil v roku 1921 po skončení základnej školy ho rodičia poslali na remeslo do Cerivej. Tam sa štyri roky učil za kolára u Štefana Vávru. V septembri roku 1940 dostal tovaryšský list.
Na základnú vojenskú službu nastúpil do Trenčína, odkiaľ bol prevelený do Turčianskeho Svätého Martina, kde sa stal príslušníkom zbrojnej školy.
Po vypuknutí SNP sa celá posádka zapojila do obrany štátu. Bojoval spolu so svojimi druhmi ako vojak 1. československej armády v okolí Strečna, Vrútok a Harmanca. Bol zaradený do batérie, ktorá bola zorganizovaná z príslušníkov tejto školy.
Po potlačení povstania koncom októbra, bola batéria stiahnutá do Španej Doliny. Tam dostala obsluha rozkaz znehodnotiť delá. Vzápätí sa presunuli do Nízkych Tatier, kde dostali rozkaz k rozchodu.
V novembri roku 1944 bol spolu so spolubojovníkmi v priestoroch Prašivej zajatý Nemcami a odvlečený do Slovenskej Lupče. Krátko nato ich presunuli do Štubnianskych Teplíc a potom do Diviakov. Tam sa stretol s Priepasniancami Pavlom Markom a Jánom Hrajnohom. Nezostali spolu, lebo každého odtransportovali na iné miesto.
Martin Potúček bol spolu s ďalšími zajatcami po železnici odvezený do tábora v Mullberg Stalag. V tomto tábore pracovali za ťažkých podmienok až do januára 1945, keď Nemci vybrali zo zajatcov tých, ktorí vedeli pracovať so železom a drevom. Odviezli ich do tábora Cvikau. Tam pracovali za nemenej ťažkých podmienok na oprave vojnou zničených vagónov.
V barakoch, kde spávali, bolo veľa blata. Tie halúzkami odhŕňali na okraj, aby nemuseli spať v blate. To bolo ráno zamrznuté. Mali malú piecku na ktorej si v konzervách varili zemiakové šupy, ktoré vyhrabali na smetisku. Väzni nemali pre Nemcov žiadnu cenu, ak niektorý pri presune na pracovisko odpadol, hodili ho do priekopy alebo ho nechali tam, kde spadol. Tam aj zomrel.
Tábor bol oslobodení 6. mája a väzňov presunuli do Gery. Tam sa opäť stretol so svojimi kamarátmi Jánom Hrajnohom a Pavlom Markom. Potom nasledovala cesta do Plzne a následne do Bratislavy. Rodné Priepasné uvidel 20. júna 1945. Aké útrapy prežili svedčí aj to, že na konci vojny vážil iba 40 kíl, pritom jeho výška bola 190 cm.
Po skončení vojny mu bolo udelených viacero vyznamenaní a ocenení. V auguste roku 1946 si prevzal Pamätnú medailu, ktorú mu udelilo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, preukaz vojnového veterána a ďalšie vyznamenania.
Štefan Plačko sa narodil v roku 1921 na Košariskách Ako študent učiteľskej akadémie sa zapojil do Slovenského národného povstania. Vyhlásenie Slovenského národného povstania ho zastihlo doma na Košariskách. Ako dobrovoľník odišiel vlakom priamo do Banskej Bystrice spolu s učiteľom Jánom Gabrižom.
Po potlačení povstania sa dostal do zajatia v Budči neďaleko Zvolene, kde sa skrýval u jedného krčmára. Spolu s ďalšími bol odvlečený do koncentračného tábora v Dachau.
Prežité útrapy v tábore, ako spomínal svojim deťom, ho privádzali na pokraj duševného a telesného zrútenia. Koncentračný tábor oslobodili v máji Američania.
Po skončení vojny sa aj študenti vracali do škôl a tak tomu bolo aj v učiteľskej akadémii. Spolužiaci už počuli neoverené správy o tom, že Štefan Plačko zahynul v koncentračnom tábore. Preto chceli urobiť na jeho pamiatku malú spomienku. Lenže nemali peniaze. S ťažkým srdcom sa rozhodli, že predajú jeho perinu a husle. Tak aj urobili. Za utŕžené peniaze si ctili kamarátovu spomienku, zaspomínali aj zaspievali jeho obľúbené piesne.
Prekvapenie zažili za krátky čas, keď niektorý zo spolužiakov povedal, že videl Štefana Plačku v meste. O čo bolo radostnejšie zvítanie, keď sa objavil v škole. Už bolo len treba dať ,,veci“ na poriadok. Najhoršie to bolo s husľami, ktoré nebolo čím vyplatiť. Nakoniec sa aj to podarilo. Po skončení učiteľskej akadémie prišiel Štefan Plačko učiť do Priepasného a pôsobil tu počas celého profesionálneho života. Bol hybnou silou politického a spoločenského života obce.
Ján Hrajnoha sa narodil v roku 1929 v osade U Hrajnohov. Po skončení školy v Priepasnom učil sa za murára na Brezovej. V jeden deň sa ale nevrátil z roboty domov ani nedal o sebe vedieť. Bolo to 27. augusta 1944. Rodina sa zakrátko dozvedela, že spolu s kamarátmi odišiel na stredné Slovensko. V ten deň odviezli dobrovoľníkov z Brezovej, Košarísk a Priepasného na pomoc povstaniu. Viedol ich učiteľ Ján Kubačka.
Keď Ján Hrajnoha odišiel do povstania, mal iba 16 rokov. Ako vojak pešieho pluku Dunaj 3. 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku bol so svojimi druhmi nasadený do bojov Banskej Belej, Dolných Hámroch a vo Vyhniach. Bolo to zoskupenie vojenských povstaleckých síl. Veliteľom bol npor. Štefan Nosko.
Povstalecká armáda od konca októbra prešla na partizánsky spôsob boja. Dva mesiace partizáni bránili svoje pozície, ale stále museli ustupovať hlbšie do hôr až na Donovaly. Rozkaz na rozchod vojaci dostali v priestoroch na Bukovine. Potom už mal ísť každý na vlastnú päsť. Nemci ich zajali v novembri 1944 zajali v Osrblí. Do tábora v Nemecku ich transportovali z Diviakov. Predtým boli v Hronci, Čiernom Balogu a Štubnianskych Tepliciach.
Na krátko pred transportom boli zajatci sústredení v Banskej Bystrici. V tom čase sa rodina dozvedela, kde sa nachádza ich syn a aké nebezpečenstvo mu hrozí. Syn Ján im odkázal, aby mu doviezli do Bystrice civilné šaty, lebo len tak sa mal šancu zachrániť. Stráž držali Slováci a dalo sa s nimi dohodnúť. Inak ho z ostatnými odvlečú do Nemecka.
Otec Ján Hrajnoha sa rozhodol, že ide po syna. Obliekol si smútočný odev, kúpil veniec ako na pohreb a na bicykli sa vydal na cestu. Vystrojil sa tak v nádeji, že ak by ho na dlhej ceste zastavili nemecké hliadky mohol povedať, že ide na pohreb. Cesta na bicykli do Banskej Bystrice mu trvala tri dni. Keď prišiel do Banskej Bystrice, už bolo neskoro, zajatci už boli vo vagónoch. Odtransportovali do Naiditedorfu. Dňa 5.apríla 1945 bol tábor oslobodený americkou armádou a väzňov sústredili do Cvikau, kde sa stretol aj s Priepasňancom Martinom Potúčkom. Domov sa vrátil 9. júla 1945.
Zajatci zažili v koncentračných táboroch nesmierne utrpenie, o ktorom po návrate ani nechceli rozprávať. Odmietali popísať ukrutnosti, ktoré prežili. Ukrutnosti, ktoré páchal človek na človeku. Boli poznačení na tele, ale najmä na duši.
S vďakou spomíname na všetkých, ktorí bojovali so zbraňou v ruke za našu slobodu. Nezabúdajme a nebuďme ľahostajní voči zlu a násiliu.
Späť na: Novinky