Tradičná nástrojová hudba v Priepasnom
Autor: Peter Obuch
aktualizované: júl 2014
Nástroje a nástrojové zoskupenia
Hudobný folklór Priepasného a jeho kopaníc treba vnímať v kontexte tradičnej hudobnej kultúry celej myjavskej kopaničiarskej oblasti, ktorej súčasťou je táto obec. Najstarším známym hudobným sprievodom v regióne boli gajdy. Nevieme, či nejaký gajdoš pôsobil priamo v Priepasnom, no pri gajdách sa tu isto ešte v druhej polovici 19. storočia neobišli väčšie či menšie tanečné príležitosti.[1]
Jedným z dôvodov postupného miznutia gajdošov bola stále väčšia popularita sláčikových hudieb, o ktorých máme priame správy z myjavskej oblasti od polovice 19. storočia. Základné obsadenie – primáš, kontráš a basista, ktoré tvorí základ sláčikových muzík na celom Slovensku – bolo na myjavských kopaniciach ku koncu 19. storočia obohatené o dychové nástroje – C klarinet (píščela, klarinjét) a C trúbku (tá sa v Priepasnom do sláčikovej hudby pridáva začiatkom 20. storočia). V plnom obsadení tak mala kopaničiarska banda sedem hudobníkov – primáš, tercista, dvaja kontráši, basista, píščelista a trubač (trumpeter) –, čo nie je málo, najmä keď si uvedomíme, že v kopaničiarskych, resp. lazníckych oblastiach Slovenska boli obvyklé skôr malé, troj-, štvorčlenné muziky. Prirodzene, muzikanti neraz chodievali v menšom obsadení, čo záviselo o. i. od typu hernej príležitosti alebo majetnosti svadobnej rodiny. V menšom obsadení mohol chýbať druhý huslista, druhý kontráš, tiež mohol byť zastúpený len jeden dychový nástroj, príp. hrali iba sláčikové nástroje. Spomínané nástrojové zloženie na kopaniciach v kraji pod Bradlom a Javorinou pretrvalo bez zmien až do polovice 20. storočia, o čom svedčia mnohé dobové fotografie.
Ľudová hudba Jána Kolárika na svadbe v Rudníku (výrez), nedatované (cca polovica 20. stor.). Ján Kolárik (* 1888) štvrtý zľava. (archív Martin Janšto)
Popri sláčikových muzikách sa na kopaniciach od medzivojnového obdobia objavuje aj diatonická gombíková harmonika – heligónka (harmaniga), ktorá zaobstarávala hudobný sprievod pri komornejších príležitostiach, akými boli varenie lekváru, driapanie peria, nedeľné tancovačky, ale aj na chudobných svadbách. V Priepasnom pôsobilo viacero heligonkárov – zachovali sa mená ako Štefan Michalička (* okolo 1920) a Ján Potúček (* okolo 1920), z neďalekej kopanice U Šindelov pochádzal Martin Koptula (* okolo 1920).
Vráťme sa však k nástrojovým zoskupeniam. Postupné formovanie populárnej tanečnej hudby (na Slovensku od 30. rokov 20. storočia) malo vplyv aj na hudobnú kultúru na dedine. Na vidieku si tak popri módnych tancoch (tango, fox a iné) získavajú obľubu i nové hudobné nástroje. Ako prvý sa v priepasnianskej muzike niekedy po 2. svetovej vojne objavuje akordeón (harmaniga), ktorý kopaničiarom pomohol zhutniť zvuk celej kapely. Keďže ide o ľahko prenosný nástroj, na rozdiel od cimbalu si rýchlo našiel uplatnenie po celých kopaniciach. Druhým hudobným nástrojom, ktorý pod vplyvom populárnej tanečnej hudby prenikol do ľudových muzík, je altový saxofón (saksafón). Pribratie týchto nástrojov znamenalo postupné rozrušenie pôvodného nástrojového obsadenia: akordeón nahrádza kontru, saxofón strieda klarinet. Tak sa niekedy na prelome 50. a 60. rokov v myjavskej oblasti kryštalizuje nástrojové zloženie husle, saxofón, akordeón a kontrabas. Tento trend sa nevyhol ani Priepasnému – muziku Jána Petruchu možno na fotografiách z tohto obdobia vidieť aj v takomto obsadení.
Ľudová hudba Jána Petruchu na svadbe, okolo r. 1960. Zľava: Ján Kováčiny-Šumien ml. (* 1942) – akordeón, Ján Hrajnoha (* 1895) – kontrabas, Jozef Slezák (* 1929) – Es saxofón, Ján Petrucha (* 1904) – prím. (archív Jozef Slezák)
Muzikanti
Z priepasnianskych muzikantov pôsobiacich v druhej polovici 19. storočia sú známe len mená niektorých huslistov. Sú to primáš
Petrucha (* okolo 1850) – starý otec Jána Petruchu (* 1904) – a ľudoví hudci
Blanár a
Krásny, ktorých ako svojich predchodcov spomína
Ján Kolárik (1880 – 1977). Práve primáš Kolárik bol ten, ktorý so svojou muzikou kraľoval počas prvej polovice 20. storočia v Priepasnom i širokom okolí. Obsadenie tejto hudby sa rokmi obmieňalo, no viacero priepasnianskych muzikantov tvorilo jej stabilné jadro. Takými boli
Hrajnohovci –
Pavel (huslista) a jeho brat
Ján (* 1895), pôvodne hrávajúci v muzike na husliach, neskôr však predovšetkým výborný basista (hrával aj v turolúckej hudbe Rudolfa Hrdličku). Syn basistu,
Ján Hrajnoha ml. (* 1929), hrával zasa v muzike na C trúbku. Súčasťou muziky v medzivojnovom období boli aj dvaja
Markovci – kontráš
Samko a kontrabasista nezisteného krstného mena –, husľoví kontráši
Jozef Pagáč,
Ján Ančic[
2]
i(
Krajné-Osikovce), huslista
J(án?)
Cigánek a trubkár
Štefan Horniaček. Kľúčovým menom je
Ján Petrucha (1904 – 1985), kontráš a huslista, ktorý najmä po 2. svetovej vojne stále častejšie preberal primášsky post za Jána Kolárika. Petruchovým vrstovníkom bol hráč na C klarinet (a kontry)
Ján Kováčiny-Šumien (* 1903) z
Brezovej pod Bradlom-U Minárčiných. Z
prespolných v priepasnianskej hudbe najčastejšie vypomáhali krajnianski muzikanti (okrem spomínaného
Jána Ančica napr. huslista a kontráš
Ján Jakubec (* 1899)[
3] z
Krajného-Chalúp a iní), ale aj chýrny trubač Michal Stančík (* 1876) z Vaďoviec. Po 2. svetovej vojne sa v priepasnianskej hudbe objavujú ďalší muzikanti. Spomeňme aspoň
Jozefa Slezáka[
4] (* 1929), ktorý hral na husliach, altovom saxofóne a akordeóne, trubkára Štefana Milčíka (* 1931) z Prašníka a akordeonistu
Jána Kováčinyho-Šumiena ml. (* 1942) z
Brezovej pod Bradlom-Hurbanovej Doliny.
Primášske osobnosti
Ján Kolárik sa narodil 6. 1. 1888 v Priepasnom v rodine roľníka. O jeho muzikantskom živote nemáme veľa informácií. Na husliach sa začal učiť hrať asi ako štrnásťročný, keď mu starý otec zhotovil jednoduché husličky. Postupom času si založil vlastnú bandu, s ktorou hrával na zábavách a svadbách v Priepasnom a okolí.
Postupne sa priepasnianska hudba pod vedením Jána Kolárika stala vyhlásenou v širšom okolí. Pravidelne hrávala v okolí Brezovej pod Bradlom a po dedinách a kopaniciach od Krajného po Sobotište a Vrbovce, príležitostne vo vzdialenejších obciach smerom k Váhu. Úspech Jána Kolárika spočíval, popri jeho prirodzenej muzikalite a „nose“ na dobrých spoluhráčov, aj v jeho spoločenskej povahe a prirodzenom zabávačskom talente. Ten bol – vzhľadom na to, že muzikanti na svadbe neplnili len úlohu hudobného sprievodu, ale starali sa aj o pobavenie svadobčanov – dôležitým kritériom dobrého primáša. Kolárika si, podobne ako iných kopaničiarskych muzikantov, príležitostne volával na výpomoc primáš Samko Dudík (* 1880) z Myjavy. Ján Kolárik zomrel v Myjave 15. 2. 1977. Jeho herný štýl ovplyvnil predovšetkým hru Jána Petruchu, z ktorej cítiť najmä jeho rázovité frázovanie a obľubu v drobnej ornamentike.
Stretnutie chalupárov, Dom kultúry Piepasné, r. 1982. Zľava: Anna Potúčková, Štefan Repta, primáš Ján Petrucha (* 1904), starý svat a spevák Štefan Kolárik (vnuk primáša Jána Kolárika, * 1950), Ján Chalko, Anna Chalková, akordeonista Jozef Slezák (* 1929). (archív Martin Janšto)
Ján Petrucha sa narodil 6. augusta 1904 v Priepasnom v roľníckej rodine. Jeho starý otec (Petrucha) bol jedným z prvých známych huslistov v regióne. Ján Petrucha ho nezažil hrávať a otec nebol hudobníkom, no muzikantské povedomie v rodine sa prejavilo v podpore hudobného nadania mladého Jána.
K husliam sa dostal ako štvorročný. Začínal na podomácky robených detských husličkách. Keď začal chodiť do školy, rodičia mu od miestneho muzikanta kúpili trojštvrťové, už riadne muziganské husličky. Petruchov talent podporovala aj učiteľka v ľudovej škole Ida Ráthonyová[5], ktorá ho naučila čítať noty.
V dvanástich rokoch získal prvú muzikantskú skúsenosť na svadbe v Končinách, na ktorú ho zavolal ktorýsi starší primáš ako výpomoc za chorého muzikanta. Neskôr hrával terc v muzike Pavla Šebestu z Podkylavy (* 18??). Po odchode Šebestu prebral primášsky post, avšak nie nadlho. Talent mladého, ešte neskúseného primáša si všimol Ján Kolárik, ktorý ho zavolal do svojej muziky. Tu hrával na violu ako kontráš, prípadne ako tercista. Ďalšie muzikantské skúsenosti získal v hudbách Rudolfa Hrdličku (* 1901) z Turej Lúky a Samka Dudíka (* 1880) z Myjavy. Na sklonku Kolárikovho aktívneho muzikantského života prebral Ján Petrucha post primáša v priepasnianskej hudbe.
Ján Petrucha bol aktívny aj v rámci povojnového folklorizmu. Keď v roku 1966 vznikla v Brezovej pod Bradlom folklórna skupina (od roku 1972 folklórny súbor) Brezová, Ján Petrucha sa stal jej súčasťou a spolu s ďalšími staršími muzikantmi (Ján Hrajnoha, Ján Kováčiny-Šumien) dôležitým štýlovým pilierom tohto folklórneho kolektívu. Počas pôsobenia vo FS Brezová vystupoval vo viacerých európskych štátoch a v Tunise. Z účinkovania na domácich folklórnych festivaloch (Strážnice, Východná, Myjava a i.) hodno spomenúť jeho účasť v programe Rodokmeň zeme II. – Ľudia rolí (Východná 1981, autor V. J. Gruska), kde podal svedectvo o svojom živote muzikanta a sedliaka. Petrucha sa objavil aj v televíznom filme Sváko Ragan (1976, réžia M. Ťapák), kde hral s hudbou súboru Brezová (obohatenú o trubkára Štefana Milčíka) v závere prvého a druhého dielu v scénach tanečnej zábavy. Ján Petrucha zomrel 31. 3. 1985.
Folklórna skupina Brezová z Brezovej pod Bradlom, Folklórny festival Východná 1969. Kontrabasista Ján Hrajnoha (* 1895) druhý zľava, primáš Ján Petrucha (* 1904) tretí zľava, klarinetista Ján Kováčiny-Šumien (* 1903) piaty zľava. (archív Martin Janšto)
Svojráznou hrou Jána Petruchu sa dnes inšpirujú mnohé ľudové hudby na Slovensku a Morave. Asi najpopulárnejšou skladbou vychádzajúcou z jeho herného štýlu je Petruchova cifra z pera Miroslava Dudíka, známa z interpretácie Orchestra ľudových nástrojov.[6]
Kopaničiarky muzikant Ján Petrucha neunikol pozornosti inštitúcií (Ústav hudobnej vedy SAV, Československý rozhlas v Bratislave a Československý rozhlas – stanice Brno). Tie jeho hru viacnásobne zdokumentovali a viaceré z nahrávok (kde hrá Petrucha väčšinou v rámci rôznych súborových zostáv) sa objavili na LP platniach OPUS-u. Mimoriadnym edičným počinom je Petruchova profilová krátkohrajúca platňa, ktorú pripravil Jan Krist, Primáš Ján Petrucha. (pozri diskografiu)
Herný štýl
Herný prejav priepasnianskych muzikantov, ako bol zaznamenaný predovšetkým v 60. rokoch 20. storočia, patrí medzi výrazne vyhranené lokálne štýly v rámci myjavského hudobného dialektu. U
primášov možno sledovať postupný vývoj miestnej tradície, kde Ján Kolárik predstavuje jej archaickejšiu podobu. U Jána Petruchu už vidno posun v technike hry a aj iné hudobné vplyvy (Samko Dudík, Rudolf Hrdlička, Karol Kopas[
7]), avšak pri zachovaní kolárikovského poňatia hry. Hru oboch huslistov charakterizuje obľuba bodkovaného rytmu a zostrovanie rytmických tvarov, úsečnosť sláčika a obľuba drobnej ornamentiky (príraz, nátril...). Z figurálnych ozdobných tvarov sú najčastejšie obaly a behy, v archaickejšom prejave Jána Kolárika využívané striedmo a často v legátovanej podobe. Naopak, Ján Petrucha tieto ozdoby využíva častejšie a neraz ich spája do súvislých šestnástinových pasáží. Posun Petruchovho štýlu je zrejmý aj v častejšej hre v polohách.
Kebi ste vi vedeli (verbunk). Husle prím – Ján Petrucha (* 1904). Zber O. Demo, 1979. Fonotéka SRo, DK 6194.
Kým hra huslistov sa pohybuje hlavne vo vyšších polohách nástroja (dvojčiarková oktáva), klarinet a trúbka vypĺňajú priestor o oktávu nižšie. Variačná technika klarinetu je v porovnaní s trúbkou bohatšia. Popri drobnej ornamentike sú časté najmä melodické behy a jednoduché obaly. Hra trúbky je striedmejšia, objavuje sa hlavne nátril a príraz a rozdvojovanie rytmických hodnôt, improvizácia sa prejavuje skôr v rytmických obmenách základnej melódie a vo vytváraní melodických variantov. Práve individuálne „pohrávanie sa“ s melódiou vplýva na celkovú súhru melodických nástrojov. Tú možno charakterizovať ako súčasné znenie viacerých variantov hranej piesne (heterofónia), neraz prechádzajúce do paralelného tercovania (homofónia). Jednotlivé nástroje zároveň melódiu individuálne ozdobujú.
Viacero štýlových špecifík možno nájsť v hre sprievodných nástrojov – kontier a kontrabasu. Typické je archaické vedenie basu (niekedy aj partu kontry) paralelne, obyčajne v oktáve, s melódiou. Medzi staršie prejavy hudobného myslenia možno zaradiť aj používanie durovej toniky v molových piesňach a modálne harmonické spoje v kontrovaní Jána Petruchu. Zaujímavá je aj trojhlasná hra u tohto muzikanta (pri hre estam), ktorá inak v regióne zaznamenaná nebola, no v minulosti hranie cez tri struny pravdepodobne používalo viacero kopaničiarskych kontrášov.[8]
Od Moravi vjeter veje (verbunk). C klarinet – Ján Kováčiny-Šumien (* 1903), C trúbka – Ján Hrajnoha (* 1929), husle prím – Ján Kolárik (* 1888), husle terc – Jozef Slezák (* 1929), husle kontra – Ján Petrucha (* 1904), kontrabas – Ján Hrajnoha (* 1895). Zber O. Demo, L. Leng, 1961. Fonotéka SRo, DK 5286.
Pôvodný interpretačný štýl muzikantov z Priepasného a okolia nepochybne patrí medzi výrazné tradičné lokálne herné štýly západného Slovenska. Napriek tomu, že dnes v samotnom Priepasnom nemá nasledovníkov, táto hudobná tradícia žije naďalej. Jej hlavnými pokračovateľmi sú muzikanti okolo výraznej osobnosti, pedagóga, hudobníka, organizátora a znalca kopaničiarskej kultúry Martina Janšta z Košarísk – Brezovská muzika a Kopaničiarska muzika Martina Janšta.
Uš Turek ide (čardáš). Husle prím – Ján Kolárik (* 1888). Zber J. Lehocký, 1969. Archív J. Lehockého.
Mp3 1 Priepasne final
Sluboval si, že ma vezmeš (vihrávaná). Husle prím a spev – Ján Kolárik (* 1888). Zber J. Lehocký, 1969. Archív J. Lehockého.
Mp3 2 Priepasne final
Brnkaní čardáš (čardáš). Husle prím – Ján Petrucha (* 1904). Zber J. Lehocký, 1969. Archív J. Lehockého.
Mp3 3 Priepasne final
Bude vojna, bude (verbunk). Sláčiková hudba Jána Petruchu (* 1904). Zber J. Lehocký, 1969. Archív
J. Lehockého.
Mp3 4 Priepasne final
Poznámky:
[1]iGajdošská tradícia v myjavskej oblasti doznieva približne koncom 19. storočia. Najdlhšie sa udržal gajdoš Kubica na Myjave, ktorý hrával ešte po 1. svetovej vojne. Z okolia Priepasného spomeňme gajdošov Štefana Fajnora-Gajdoša (1852 – 1924) a jeho otca rovnakého mena z Prašníka-U Fajnorov.
[2]iOtec trubkára Pavla Ančica, hrajúceho v hudbe Samka Otrubu (* 1907, Polianka-U Bórikov).
[3]iOtec kontrabasistu Jána Jakubca (* 1920) a akordeonistu Štefana Jakubca (* 1925).
[4]iJozef Slezák pochádzal z Malého Zálužia (okres Nitra). Pôsobil v 50. rokoch ako učiteľ malotriedky v Hurbanovej Doline.
[5]iIda Ráthonyová, rod. Suchánková. Pochádzala zo Senice. Do školy v Priepasnom nastúpila v roku 1910 a učila v nej desať rokov.
[6]iPrimášova pieseň [LP]. Bratislava : Opus, 1987.
[7]iKarol Kopas bol rómsky cimbalista, príležitostne hrávajúci aj v Dudíkovej a Hrdličkovej hudbe. Pochádzal z muzikantského rodu Kopasov zo Senice, bol synom cimbalistu a violončelistu Jozefa Kopasa.
[8]iPodľa spomienok myjavského primáša Samka Dudíka hral cez tri struny kontráš Chromnica z Krajného.
Diskografiai(Ján Petrucha na nosičoch)
Folklórne slávnosti Krakovany : Západoslovenský folklórny festival [LP]. Bratislava : Opus, 1973.
Západné Slovensko v speve, hudbe, tanci [LP]. Bratislava : Opus, 1979.
Slovenská ľudová nástrojová hudba [3 LP]. Bratislava : Opus, 1982.
Primáš Ján Petrucha [SP]. Praha : Supraphon, 1982.
Myjavské muziky : Turá Lúka : Kostolné : Brezová pod Bradlom : Myjava [LP]. Bratislava : Opus, 1984.
Z klenotnice ľudovej hudby [LP]. Bratislava : Opus, 1986.
Pramene
BOSÁK, Ľ. 2000. U hudobných tradícií Vrbového. In
25 rokov Umeleckej školy Vrbové 1975–2000. Vrbové : mesto Vrbové a Umelecké škola Vrbové, 2000. s. 5–12. ISBN 80-968370-0-1.
DEMO, O. 1978. Myjava a jej kopaničiarske okolie. In Rytmus, 1978, roč. 10, s. 16–19.
DEMO, O. 1985. Inštrumentálna hudba. In DUGÁČEK, M. et al. Myjava. Bratislava : Obzor, 1985. s. 432–441.
DEMO, O. 1979. DK 6194 [Rozhovor s Jánom Petruchom] [MG pás]. Slovenský rozhlas : 1979.
JANŠTO, M. 1986. Kopaničiarsky primáš : diplomová práca. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta, 1986.
JURÁŠEK, J. 1961. Lidová hudba Samka Dudíka z Myjavy : diplomová práce. Brno : JAMU, 1961.
KUBALOVÁ, H. 1985. Špecifické znaky inštrumentálnej hudby Myjavska : diplomová práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 1985.
LEHOCKÝ, J. 2002. Ľudové tance a tanečné tradície Myjavskej pahorkatiny : Brezová pod Bradlom, Myjava, Stará Turá, okolité obce a kopanice. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2002. ISBN 80-7121-216-4.
OBUCH, P. 2006. Tradičné sláčikové združenia na Myjavsku : diplomová práca. Nitra : UKF, 2006.
OBUCH, P. 2011. Ľudová hudobná kultúra na slovenskej a moravskej strane Bielych Karpát : dizertačná práca. Nitra : UKF, 2011.
UHLÍK, P. 1998. Kultúrny život, telovýchova a šport. In MICHÁLEK, J. (ed.) Brezová pod Bradlom. Bratislava : Stimul, 1998. s. 183–204. ISBN 80-85697-86-6.
Tento text vznikol v spolupráci s Centrom tradičnej kultúry v Myjave a obcou Priepasné.