Priepasné je oslobodené už 75. rokov
9. 4. 2020
Dňa 7. apríla 2020 si Obec Priepasné spomienkou na všetkých, čo bojovali za slobodu a tých, čo za slobodu padli, pripomenula 75. výročie skončenia druhej svetovej vojny, ktoré pripomína aj pamätná tabuľa na priečelí sídla obecného úradu.
Boj za slobodu však nebol ľahký a do bojov sa zapojilo mnohí.
Pri pripomenutí si výročia oslobodenia obce Priepasné sa nám vynárajú v mysli udalosti opísané priamymi účastníci vojnových rokov alebo ich potomkami. Spomienky na vojnové roky, Slovenské národné povstanie, ktorého sa zúčastnili niektorí Priepasnianci, ako aj na kruté časy v koncentračných táboroch po jeho potlačení. Pripomíname si aj mladú obeť vojny, partizána Pavla Kopasa.
A ako spomínajú Priepasnianci na oslobodenie, či posledné dni vojny?
„Pán Ján Kyščiak sa narodil na Košariskách, čo bola vtedy časť spoločnej obce, Košariská - Priepasné. Spomínal si na obdobie tesne pred oslobodením, keď sa blížil front z Považia na kopanice. Nemci pri ústupe po celé dni po ceste z Prašníka cez Košariská hnali pred sebou statok. Niektoré zvieratá im ťahal kanóny a vojenskú techniku.
Raz prišiel na Košariská ozbrojený nemecký dôstojník na bielom koni a zháňal chlapov na noc kopať protitankové zákopy medzi Prašníkom a Vrbovým. Jeho otec vtedy niečo povedal, v zmysle že, načo ich zháňajú, keď aj tak majú prehraté. A takmer na to doplatil. Nemec vedel česky a rozumel mu. Hneď postavil otca k vrátam jednej stodoly a chcel ho zastreliť. Mama držala za ruku syna Janka a prosila Nemca, aby ho nezastrelil. Nakoniec ho uprosila.
Jednu noc strávili so všetkými susedmi u Gavurníkov v pivnici. V Ševcéch dvore mali Nemci opevnené delo, ktoré šľahalo plameň a pálilo smerom k Polianke. Po tej noci pozorovali postup ruskej armády s podporou rumunských, ale aj vojakov zo rôznych častí Sovietskeho zväzu. Smerovali k Brezovej pod Bradlom.
Asi o tri dni po ceste viedli partizáni, údajne od Mosnákov skupinu zajatých nemeckých zabudnutých vojakov. O niekoľko dní po prechode fronty, išli s kamarátmi na malý kopec Obchodité, za Javorinkou, na vŕbové prútiky, z ktorých si robili píšťalky. Pod jedným lieskovým kríkom našli mŕtveho vojaka.
Jeho ujčiná Kuterková z Hyblového bola svedkom zomierajúcich vyhladovaných rumunských vojakov v bolestiach a kŕčov. Asi nestihli odísť so svojím oddielom.
Aj Martin Mihočko od Minárčiných ubytoval na noc ruských vojakov, ktorí mali žrebnú kobylu a tá do rána mala žriebä, kobylku. Ale ráno komandír zavelil ,, v preriod továrišči“ a žriebätko nechal v mieste narodenia. Vychovali ju kravských mliekom. Potom, keď odrástla, vzal si ju Pavel Janda do Nových Košarísk. Veľmi dobre ťahala aj za lenivého koňa, s ktorým ju spriahali. Keď sa podarilo Jandovi dostať kone od UNRY ( Organizácia povojnovej pomoci), dal ju môjmu otcovi. Nebola vysoká, bola krotká a pracovitá. Neskôr ju prevzalo JRD Nové Košariská.
Rodina Hložková bývala cez vojnu v dome Štefana Mosnáčka. V snahe uchrániť svoje životy si v záhrade ešte na začiatku vojny urobili bunker. Chceli sa v ňom v prípade potreby skryť. Bol zakrytý kríkmi a tesne pred vchodom ho maskoval aj veľký egreš.
Keď prechádzal front, do ich domu vošlo asi osem Rusov. Domáci ich ponúkli klobásou aj alkoholom, ale ten nechceli. Keď odchádzali jeden z Rusov začal chodil po dvore a vzápätí zastal pri kríkoch vedľa bunkra. Keď uvidel zamaskovaný vchod do bunkra začal dovnútra strieľať. Pre istotu.
Aj v mlyne Valihorovcov U Petráší sa ubytovali Nemci, ako spomínal syn, pán Vladislav Valihora . Pri postupe Červenej armády umiestnili kanóny v blízkosti mlyna smerom na Košariská. Keď nemeckí vojaci dostali povel na ústup, práve si na sporáku robili palacinky. Keďže im išlo o život, pred odchodom vyliali palacinkové cesto do vrecka s múkou a utekali smerom do Kotla.
Počas vojny bývala rodina Kyščiakovcov v bývalej starej škole U Čuvalov, ako spomínala ich dcéra Oľga. V tom čase tam bol hostinec. Keď bombardovali Polianku rodičia deťom hovorili, že ak počujú podozrivý zvuk, majú sa postaviť k stene, lebo keby spadla strecha, mohla by ich zabiť. Deti sa potom často stavali k stene.
Keď prechádzali cez Priepasné ruskí vojaci, časť ich išla dolu cestou od lesa vedľa domu. Dospelí spolu s deťmi sa stavali popri ceste a naradostnení ich vítali. Núkali im šunku, klobásy, ale aj fľašky slivovice. Boli to radoví vojaci. Nezastavovali sa, iba si s potešením zobrali potraviny a ďakovali.
Pani Judita Londáková od Kopeckých, spomínala, že cez vojnu otec nebol doma, bol v koncentračnom tábore. Mama jej povedala, že pri prechode frontu vojská cez osadu U Kopeckých nešli, ale krátko predtým hľadali Nemci aj u nich kone, ktoré chceli zobrať. Ľudia ich však skryli, aby o ne neprišli.
Babka pána Milana Potúčka ktorá vyrastala na Polianke, mu raz rozprávala zážitok z druhej svetovej vojny. Bolo to z obdobia, keď prechádzal cez kopanice front. Nemci od Košarísk ostreľovali Polianku a vtedy črepina zasiahla babkinu sestru do ruky. Ranu jej doma obviazali a liečili ako vedeli, ale rana začala hnisať. Preto sa rozhodli, že musí ísť k doktorovi. Spolu so sestrou sa vybrali na Myjavu, kde bola v škole zriadená nemocnica.
Ujali sa jej rumunskí lekári, ktorí tam istý čas boli. Vybrali jej črepinu z lakťa a radili jej, aby tam zostala. Bolo už neskoro popoludní ale dievčence aj tak chceli ísť domov. To im ale nedovolila školníčka, ktorá tam vykonávala nejaké práce. Bála sa, že by sa im po ceste mohlo niečo stať. Museli tam ostať do rána.
Keď prechádzali na vozoch ruskí vojaci cez Dlhý Vŕšok, bola práve veľká ,,matlanica“, ako spomínala pani Anna Potúčková, na rozprávanie svojich rodičov. Prašná cesta bola rozbahnená a všade plno blata. Aby sa po ceste dalo ľahšie prejsť, niektorí gazdovia, medzi nimi aj otec Štefan Marko, zrezali haluze zo stromov a pokladali ich na cestu. Za túto pomoc dal veliteľ otcovi kosák. Na pamiatku. Dodnes ho používajú, iba rúčku už bolo treba vymeniť.
Na prechod frontu si spomínala aj pani Anna Potúčková, ktorá mala vtedy desať rokov. Po ceste prechádzali na koňoch skupiny ruských vojakov. Časť ich išla po ceste smerom na Hrotkovú a ďalej na Podlipovec. Predtým sa viacerí zastavili občerstviť sa v hostinci u Ďuriša.
Na obdobie konca vojny spomínala aj obyvateľka Priepasného, pani Kristína Potúčková, ktorá sa narodila na Polianke. Počas vojny slúžila na Myjave. Keď ,,dobývali,, Polianku, blížil sa front, prišiel za ňou brat, aby ju zobral domov. Išli skratkou popri tehelni smerom na Polianku. Pred odchodom ju upozornil na nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo. Povedal jej, že keď bude počuť, že niečo piští, má sa hodiť sa do ,,járku,,. Veru sa tam pár krát hodila.
Toto sú krátke príbehy, čriepky z udalostí, ktoré prežívali obyvatelia z obdobia prechodu fronty cez obec. „
Spomienky sú čiastočne upravené a sú so súhlasom zverejnenia poskytnuté občiankou a autorkou diela Silvie Konečnej "PRIEPASNÉ jeho ľudia spomínajú"
Späť na: Novinky